Duší celkem: 1053
Přítomných duší: 9
V krčmách: 0

      Knihovna

      Krásná literatura

      Mladý Chodec
      Guner

      12. prosince 2009

       
      Vyrastať v Astorských lesoch nebolo zlé, ale predsa len by som sa pár krát radšej ocitol niekde inde. Ach áno, Astorské lesy, pokojný kraj plný harmonickej prírody. Vidieť lesné tvory ako jelene, diviaky a vlky, to tu naozaj nebolo problémom. Ale takéto kľudné miesto nie je pre každého. Mojím snom bolo cestovať a skúmať nové oblasti, vychutnávať si rôzne podnebia a poznať ľudí iných národov a iných zvyklostí. Lenže opustiť lesy znamená aj nebezpečie, vonku zúria vojny, krádeže, vraždy. To v našich lesoch nepoznáme. Prestal som ležať a rozmýšľať na posteli a obliekol som sa. Bol krásny deň, prečo by som ho mal stráviť doma. Obul som sa a vykročil som von z domu.

      Prechádzal som sa po námestí, kde bolo pár obchodov. Ono obchody skryté v lesoch nemali nikdy veľa návštevníkov. Boli časy¨, kedy do Astorských lesoch zavítali mnohí cestujúci, ale už dávno tomu nie je tak. Obchody sú prázdne, ale obchodníka Marcela Lopitala tu pozná naozaj každý. Nikto mu ale nepovie inak ako Malcolm. Odkiaľ má túto prezývku, neviem. Je to jeden z mála obyvateľov lesov, ktorý kedysi cestoval. Rozprával mi mnoho príhod z jeho ciest. Naozaj ma to láka, ale je tam ten strach. Malcolm ako obvykle sedel na verande pred obchodom a húpal sa v svojom húpacom kresle.
      „Ahoj, Malcolm, ako idú obchody?“
      Malcolm sa len pousmial a odpovedal ako vždy. „Dobre, aspoň si pospím.“
      Zasmiali sme sa tomuto každodennému vtipu. Chvíľu sme spolu sedeli a rozprávali sa o tom, že chcem odísť. Malcolm stále usmievavý sa zamyslel, ale vravel, že to je dobrý nápad. Aspoň sa naučím niečo nové. „Aj ja som odišiel v tvojom veku.“
      Ešte chvíľu sme sa zhovárali, a ja som bol presvedčený, že raz opustím lesy, ale nevedel som kedy.

      Pokračoval som v prechádzke a sadol si ku fontáne. A tam som zbadal slnko svojho života. Nakupovala zeleninu u starej babky bylinkárky. Amélia Rosenwoodová, krásna ako rozkvitnutá lúka. Keby som nebol taký hanblivý, tak jej poviem, čo si myslím, avšak akonáhle na ňu prehovorím, rozklepú sa mi kolená a nie som schopný hovoriť. Ale vždy sa na mňa milo usmieva. Moc mladých v našich lesoch už nie je. Aj keď pár nás je. Ale Amélia nemá oči pre mňa, ale pre Horalda Guraka. Ani sa jej moc nedivím, vyberá si toho najsilnejšieho, čo ja mám zo svojich predstáv a rečí? On má silu za desiatich. Je síce pravda, že každý deň pracuje ako drevorubač spolu s otcom, zrejme to má z toho. Ale to mne nie je nič platné. Amélia nakúpila a vydala sa do lesa. Obvykle chodila hneď domov, ale teraz tomu bolo inak.

      Rozhodol som sa, že ju budem sledovať, nebolo to jednoduché, musel som sa skrývať aby ma nevidela. Ale nikdy mi to problém nerobilo. Amélia smerovala tam, kam som si aj myslel, že pôjde. Išla k píle, kde pracoval Horald. Tam zastala a prišiel k nej Horald, zobral ju do náručia a odniesol dovnútra do píly. Myslel som, že je to len sen. Bol som strašne rozhorčený. Povedal som si, že idem rýchlo domov, zaspím a bude kľud. Už som sa chystal odísť, keď v tom sa niekto blížil k píle. Nevedel som, kto to je. Boli to dajaký traja muži, a mali pri sebe zbrane. Vedel som, že nie sú z lesov, my sme mali zbrane len na lov. A oni mali na opaskoch meče. Bol som dosť ďaleko a tak som ich nevidel do detailu, ale jeden z nich mal cez oko pásku. Zrejme naň nevidel. Jeden z nich zabúchal na dvere, tie sa otvorili a dvaja vošli dovnútra. Zrazu vyniesli Améliu. Síce sa trepala, ale nemala dosť síl, aby sa ubránila dvom pevným chlapom. Tretí z nich ostal pri dverách a podal Horaldovi mešec. Podali si ruky a dvere sa zavreli. Ostal som stáť ako zamrznutý, nevedel som, čo robiť. Pomôcť by som jej nedokázal, ale niečo som spraviť musel. Rozmýšľal som tak rýchlo ako nikdy. Nakoniec som usúdil, že bude najlepšie ísť naspäť do mesta.
      Presúval som sa tak rýchlo, že som si ani neuvedomil, kde som. Stál som opäť pri fontáne. Zabehol som k Malcolmovi po radu. Celý príbeh som mu vyrozprával. Poradil mi, aby som nikomu nič nehovoril, pretože mne nikto neuverí. Mal pravdu, Horald nebol len synom drevorubača. Keď jeho otec prenechal pílu Horaldovi, stal sa starostom. Určite by veril jemu. Malcolm mi poradil, aby som sa išiel o tom porozprávať priamo z Horaldom. Síce som to nepovažoval za veľmi dobrý nápad, ale keď povedal, že mám aspoň dôvod odísť do sveta, súhlasil som. Potom ma zobral do obchodu a tam otvoril dvere do komory. Odtiaľ vytiahol akúsi starú truhlicu. Otvoril ju. Boli v nej samé zaujímavé veci. Povedal mi, že sú to spomienky na jeho cesty. Vnútri sa nachádzali poklady, ktoré boli cenné kvôli spomienkovej hodnote. Vlčia koža, staré topánky a pár ďalších zaujímavostí. Aj akýsi šperk. Malcolm vytiahol vlčiu kožu a rozložil ju. V nej bol zamotaný meč. Čepeľ bola naleštená a slnečné lúče prichádzajúce z vonku sa odrážali od nej. Rukoväť bola spravená zo striebra. Chránila ho počas najtemnejších nocí. Podal mi ho a povedal, že si ho mám nechať. Najprv som sa stránil, ale akonáhle som ho chytil do ruky, bol som presvedčený, že je určený pre mňa. Obzrel som si ho zo všetkých strán. Na čepeli bol vyrytý nápis Nádej.

      Odobral som sa teda domov, aj keď veľmi rýchlo. Už dva roky som žil sám. Aspoň som nemusel nikomu vysvetľovať, kam idem. Zobral som si chleba a vodu na cestu a vyrazil som k píle. Netrvalo mi dlho a bol som pri píle. Rozmýšľal som, čo mu povedať. Nič ma nenapadlo, no aj tak som zaklopal. Keď ma zbadal, bol dosť prekvapený a svojím mohutným hlasom mi dal jasne najavo, že ma tu nechce. „Čo tu chceš!“
      Povedal som, že sním musím hovoriť. Vošiel som dnu a začal som tým, že či nevie, kde je Amélia. Vravel, že nevie. Tak som sa spýtal priamo, kam ju odviedli. Povedal, že do toho ma nič a ukázal na dvere, aby som odišiel. Vytasil som Nádej a povedal:
      „Okamžite mi to povedz!“
      Zistil som, že to nie je dokonalý nápad, možno by bol, ak by po ruke nemal sekeru. Chytil ju do ruky a ukázal znova na dvere. Začal som mu vravieť, že keď už má zaplatené, nemá sa o čo báť a nech mi povie, kam ju odniesli. Opätovne mi povedal, že to nevie, ale prišli za ním v mene nejakého šľachtica Runaša. Uveril som mu a odišiel som od píly.

      Vydal som sa po stopách tých troch, ktorý tu pred nedávnom boli. Nebolo ťažké ich stopovať, pretože za sebou nezametali stopy. Po niekoľkých minútach som vyšiel z lesa a dostal sa na kamennú cestičku. Pozrel som sa na lesy, v ktorých som vyrastal. Opúšťajú sa ťažko, ale raz sa vrátim a spočiniem tu. Každý sa rád vracia domov, ale mojou úlohou bolo nájsť Améliu a tak som sa rozhodol ísť. No hej ísť, ale kam, v pravo, či vľavo, cesta tu nezačínala. Nevedel som kadiaľ. Pozeral som sa na kamennú cestu a hľadal stopy, avšak žiadne tu neboli. A tak som sa pozrel na to, s ktorej strany prišli. Pozrel som stopy a vydal som sa rovno ďalej. Cesta bola celkom pokojná, nestretol som nikoho, počasie mi prialo, bolo slnečno a tak sa išlo dobre. Začalo sa stmievať a tak som pridal do kroku. Dúfal som, že čoskoro nájdem nejaké mesto alebo dedinu, kde budem môcť prespať. Mal som šťastie a po ceste som dorazil k jednej dedinke. Nevedel som, ako sa volá, ale hneď som začal hľadať, či tu majú nejakú krčmičku alebo hostinec, kde by som mohol prespať. Podarilo sa mi to. Bol už večer a v uliciach nebol nikto, ale v domčekoch sa svietilo, aj v jednej veľkej budove v strede dediny. Pred vstupom do tejto budovy som si ešte prerátal peniaze a zistil som, že mám celých osem medených. Nebolo to veľa, ale na spánok by to malo stačiť. A tak som vstúpil dovnútra.

      Bol to hostinec ako každý druhý. Pár stolov, hostinský za pultom a tiež tu boli sedliaci, ktorý unavený s polí si prišli oddýchnuť a popiť. Podišiel som k pultu a spýtal sa hostinského, či má voľnú izbu. Pozrel sa na mňa a vypýtal si za ňu tri medené. Súhlasil som a zobral som si kľuč. Pred odchodom do izby som sa ho spýtal, či tadiaľto neprechádzali traja muži zo ženou. Povedal, že si nemôže pamätať každého, kto tadiaľto prejde. Bolo mi to hneď divné, keďže takouto dedinkou nemôže veľa ľudí denne prejsť. Tak som to špecifikoval a spýtal sa na muža s páskou cez oko. Hostinský sa zatváril vystrašene a potichu mi povedal, aby som o ňom nehovoril, ak sa chcem dožiť druhého dňa. Tiež mi povedal, že sa mám na neho vykašlať a nájsť si inú robotu. Radšej som nič nepovedal a odišiel som do svojej izby. Bolo už neskoro a bol som unavený, tak som si ľahol. Netrvalo dlho a zaspal som.

      Prebudenie bolo príjemné. Ale len kým som si neuvedomil, že už nie som v rodnom lesíku. Hneď som sa začal cítiť biedne. Prvá noc mimo domovského lesa, nie je jednoduché sa s tým vyrovnať. Celý svet vyzeral inak ako doma. Aj keď je pravda, že zatiaľ sa mi nič nestalo a svet vyzerá podobne, ako som si ho predstavoval v snoch. Uvidíme, aké to bude ďalej, musím si niekde zarobiť, aby som mal, kde prespať budúce noci. Vykročil som preto s postele pravou nohou, zašiel k lavóru s vodou a opláchol sa. Voda bola studená, ale to mi vyhovovalo, lebo som sa potreboval osviežiť a prebrať. Zobral som všetky svoje veci a zišiel dolu do hostinca. Pozdravil som krčmára a spýtal sa ho, či nevie o nejakej práci. Povedal mi, že v tejto dedine si prácu nenájdem, ale že mám ísť ďalej po ceste a dorazím do mesta. Spýtal som sa, či tam nájdem Runaša. Hostinský povedal, že jeho sídlo je blízko mesta, ale nemám sa tam stavovať, vraj nedopadnem dobre. Jedine ak by som chcel prácu, u neho by sa možno našla, ale pracovať pre neho nie je pre každého.

      Tak som sa teda vydal do mesta, škvŕkalo mi v bruchu, no odišiel som kúsok od mesta a tam sa najedol na lúke, musel som totiž šetriť peniaze. Nemal som ich mnoho. Pojedol som chleba, čo som si nabalil ešte doma, napil sa vody a pokračoval v ceste do mesta. Nevedel som, ako ďaleko to je, a tak som kráčal. Kráčal som po ceste pri rieke, aspoň keby mi došla voda, mal som si odkiaľ nabrať. Ako som išiel, prechádzali okolo mňa dvaja zvláštny muži. Jeden bol strašne malý a bol to zrejme trpaslík, druhý bol trošku vyšší a mal špicaté uši. Keby som nevedel, že trpaslíci sa s elfami neznášajú, aj by som si myslel, že to je elf. Neriešil som to a pokračoval som ďalej, slnko mi svietilo priamo nad hlavou, keď som v diali zbadal siluetu mesta. Také veľké mesto som v živote nevidel. Množstvo budov a v strede vysoká veža, ktorá bola asi pripojená ku kostolu. Alebo možno niečomu inému. Bolo tam mnoho veľkých budov a celé bolo ohradené kamennými hradbami. Tešil som sa naň a pridal som do kroku, bol som už dosť unavený s cesty, ale potreboval som peniaze a tak som prišiel ku bráne. Pri nej stál síce strážnik, ale jediné, čo spravil, bolo, že ma pustil. Aj tak brána bola otvorená a slúžila na iné účely ako bránenie vstupu dobrým ľudom. Teda ak sa môžem považovať za dobrého.

      V meste bolo celkom príjemne, bolo tu na mňa trošku veľa ľudí, ale netrvalo a zvykol som si. Prešiel som celú tržnicu, kde sa dalo kúpiť asi všetko, čo by ma napadlo. Aj keď niekedy som nechápal, načo tu majú tri stánky zo zeleninou. U nás sme mali všetko v jednom a človek nemusel hľadať hodiny, keď niečo súrne potreboval. No ale v mestách je to už asi tak. Niektoré veci sa mi aj páčili, no dokedy som nemal žiaden príjem, musel som si ich odoprieť. Preto som všade hľadal, či niekde neponúkajú dajakú prácu. S čítaním som problém nemal, to ma naučil otec pred tým, než ma opustil. Nikde som nič nemohol nájsť. Našiel som len jedno miesto pomocníka predavača, ale to ma príliš nelákalo. A tak som hľadal ďalej. Prišiel som k jednej veľkej budove. Vstúpil som dovnútra a pracovníčka, čo sedela za stolom, sa ma pýtala, čo si prajem. Keď som povedal, že hľadám nejakú prácu, ukázala na nástenku. Prišiel som k nej a našiel pár inzerátov. Bolo tam aj miesto predavača, mestská stráž a tiež tam bol strážca karavany. Predavač ma nelákal, mestská stráž bola na dlho a tak som sa rozhodol, že sa vydám za vedúcim karavany. Pracovníčka mi povedala, kadiaľ ísť a netrvalo mi dlho a našiel som karavany. Tam som skočil za vedúcim. Ten sa predstavil ako Norbert Wellington, ale vraj ho mám volať Noro. Povedal mi, že každý deň posiela jednu karavanu a tá sa na druhý deň večer vráti. Pýtal sa ma, či chcem ísť teraz, alebo až potom. Povedal som, že potrebujem peniaze, takže hneď. Práca to bola pomerne slušne platená, za dva dni, ktoré strávim na karavane, dostanem päť medených. A to vopred. Vážne dobre zaplatená. Pred odchodom nás ešte varoval, aby sme si dali pozor na Svetloplachov. Nejakú skupinu zlodejov, ktorý prepadajú karavany. Vraj by bol Runaša naštvaný. Takže už som pre neho pracoval, ani som to netušil, že to bude také jednoduché. Čím lepšie budem pracovať, tým väčšia šanca, že sa k nemu dostanem na blízku. A keby som chytil zopár svetloplachov, určite by to bolo len jednoduchšie. Musí sa mi to podariť.

      Karavána vyštartovala a uháňali sme, ako to len dalo. Na palube sme boli okrem kočiša ešte ďalší traja. Jeden bol starý ako ja. Nebol nejako zhovorčivý. Ten druhý bol už starší. Skoro tak starý ako Malcolm. Predstavil sa ako Ivan Roľný. Hovoril, že raz za čas ide s karavánou, ale ešte sa mu nestalo, aby ho prepadli. Podľa neho si to len vymýšľajú kočiši karaván, aby si mohli rozdeliť to, čo sa vezie v koči. Je to možné, sú to celkom drahé šaty a keby sa dohodnú a predajú ich, traja strážny sa už neukážu v tom meste a je problém vyriešený. Ale ja som potreboval byť v tom meste a dostať sa k Runašovi. A tak som proste nesmel na nič také pristúpiť. Čím sme išli dlhšie, tým viac sa stmievalo. Spýtal som sa, za koľko tam asi dorazíme. Bolo mi povedané, že nad ránom. To nebolo moc dobré, lebo to znamenalo, že si pospíme chvíľku ráno a potom pôjdeme hneď naspäť. No veď som sem prišiel pracovať a nie spať, povedal som si a poriadne sa zahľadel do lesa, v ktorom bola absolútna tma. Ako som tam hľadel, zbadal som niekoho, ako sa tam hýbe. Žeby dajaký človek na hríboch, takto v noci? Neveril som tomu a tak som hneď okríkol kočiša: „Pridaj!!!“
      Kočiš práskal do koní a cválali sme, čo nám sily dali. A práve v čas, keby sme nepridali, tak ten šíp neskončí na korbe voza ale priamo v kočišovi. Už sa zdalo, že sa nám podarilo ujsť im, ale zrazu sme prudko zabrzdili a mňa to hodilo dopredu ku kočišovi. Pred vozom stál padlí strom. Vedel som, že sa to neskončí dobre. Vyskočil som z voza a skryl sa na druhú stranu lesa. No, nebol to najlepší nápad, lebo som sa skryl priamo vedľa jedného z tých útočníkov. Posledné, čo si pamätám, je palica, ktorou som dostal cez tvár.

      Tento krát prebudenie nebolo až také príjemné. Zobudil som sa v nejakej visiacej klietke. Nemal som pri sebe nič. Vlastne nikde nebol nikto. Pozrel som sa pod seba a zistil som, že tam ktosi je, to len ja som na strome. Snažil som sa zhodnotiť situáciu a slovíčko pomoc mi prišlo ako vhodné. Avšak nepomohlo mi to. Jediné, čo sa stalo, je, že ten, čo stál podo mnou, priviedol ďalšieho človeka, ten na čosi ukázal a moja klietka sa začala hýbať smerom dole. Keď sa dotkla zeme, pocítil som mierny otras. Zbadal som dvoch ľudí odetých v zelenej farbe. Jeden bol ten s tou palicou a druhý ten, ktorého zavolali, mal na chrbte luk a u pasu meč. Hneď na mňa prehovoril.
      „Normálne by sme ťa nezajali a pustili, ale najskôr mi vysvetli, odkiaľ máš Nádej?“
      Trošku som zmeravel a povedal som mu, že mi ju daroval Malcolm. Zasmial sa a povedal, že by sa nikdy nevzdal svojho meča. Vysvetľovanie, že ho poznám a že má obchod v našom lese, mi nebolo nič platné, lebo neverili, že skončil s dobrodružstvami kvôli oddychu. Nevedel som, čo by som mal povedať. Tak som si začal spomínať na pár dobrodružstiev, ktoré mi rozprával. Jedno, čo som si dobre pamätal, bolo, ako trénoval v boji mladého chlapca, ktorého vyhnali s mesta. Keď som túto historku povedal, muž v zelenom pritakal, že ho asi naozaj poznám, a pustil ma s klietky. Zobral ma do svojho stanu, podal mi môj meč a predstavil sa ako Ľuboš Šardický, vodca Svetloplachov. Vravel mi, že ten malý chlapec, ktorého Malcolm učil, bol práve on. Takže som si spomenul na správnu historku. Odľahlo mi. Celé hodiny sme sa potom ešte rozprávali o tom, ako si Malcolmovi darí a aké všelijaké dobrodružstvá spolu zažili. Potom som mu povedal svoj príbeh a on sa usmial a vravel:
      „V tom prípade vitaj medzi nami. Sme hnutie proti Runašovi.“ A tak som sa stal členom Svetloplachov. Ja, Martin Ordatinský, zvaný aj ‚Morda‘.

      Stáhnout jako PDF
      Názory a komentáře ( 0 /17 )

      [ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

      NickZnámka
      Alim_Thor4
      Azurac3
      Devilburns2
      KingKarazhane3
      Liquerier3
      Mercedes4
      Mofik4
      N_ikki1
      Perilan3
      Petwald4
      Retes4
      Rohi2
      Wessna2
      Yenn3
      Zavael2


      DrD je registrovaný produkt firmy Altar. Copyright © 2005-2019 DarkAge Team
      Přepnout na mobilní verzi webu.
      Vytištěno ze serveru DarkAge (www.darkage.cz).