Duší celkem: 1088
Přítomných duší: 11
V krčmách: 0

      Knihovna

      Krásná literatura

      Sophie III.
      Ursa_Minor

      14. září 2012

       
      ***
           Po vyše polhodine čakania sa Sophie s nadšením dotrepe do lietadla a sadne si na svoje miesto. Prečeše si prstami strapaté vlasy a oprie hlavu o okienko. Hľadí na betónovú runway, nevnímajúc ľudí, ktorý po nej pobehujú. Taktiež by si nevšimla, že si k nej niekto sadol, ak by teda z jeho úst nevyšlo niečo ako „Och môj Bože...“
           Sophie hneď zbystrie a vytočí hlavu smerom k vedľa sediacemu. Obočie nadvihnuté od zvedavosti jej hneď padne do jednej rovnej línie. Vedľa nej sedí stále nepokojne pôsobiaci chlap, za ktorým stála v rade. Chlap si prezrie jej zhnednuté oblečenie, z väčšej časti potrhané a stiahne k sebe ramená. Zosunie sa po operadle trošku nižšie a uprene pozrie pred seba.
           „Nesúďte druhých podľa vzhľadu, ale podľa činov, pretože...“
           „Zabila ste niekoho?“ opýta sa muž rýchlo, prerušujúc Sophiinu niť hlbokých myšlienok.
           „Nie. Áno. Myslím, že hej...“ odpovie trošku neisto a tiež sa zahľadí pred seba.
           „Hľadá vás kvôli tomu polícia?“
           „Čo?! Nie!“ vybľakne Sophie a prepichne chlapa pohľadom. „Ja neutekám pred trestom! Nepovažujte ma za zločinca!“
           „Veď ste práve povedala, že ste niekoho zabila,“ povie chlap úplne nechápavo a konečne sa odváži pozrieť Sophie do tváre. Sophie mu v očiach spozoruje veľkú dávku strachu, aj keď si nie je istá, či je skutočný.
           „Ja... ja to neviem naisto. To som... to som proste vtedy nebola ja...“ Považuješ ma za blázna. Máš strach sedieť vedľa mňa. Veľmi rád by si sa teraz postavil a utiekol z lietadla.
           „Cítite hlad. Počujete pulz srdca, čo vás provokuje ešte viac,“ zamrmle chlap a sklopí zrak. Pri týchto slovách si Sophie uvedomí, že nič z toho necíti v prítomnosti vysokého muža. Kto je to, dopekla?!
           Zrazu sa niečo ozve z reproduktora v lietadle a všetci sa začnú na svojich miestach hniezdiť. Muž vedľa si zapne pás a tak Sophie spraví to isté. Nespúšťajúc oči z chlapa, mlčky prečká, kým sa lietadlo zdvihne zo zeme a upokojí. Keď si všetci začnú pásy rozopínať, Sophie si prezrie chlapa od nôh na zemi až po najvyššie odstávajúci vlas. Je oblečený celkom elegantne, akoby cestoval pracovne, vlasy ma tmavohnedé a nagelované, čo ho omladzuje o pár rokov. Môže mať tak tridsaťpäť.
           „Ako ste to vedeli?“ spýta sa neisto a poškriabe sa na krku.
           „Ha?“ zareaguje chlap a pozrie hlboko do Sophiiných očí.
      Hoc sú plné strachu, sú nádherne zelené, prejde Sophie mysľou a na tvári sa jej objaví akýsi nevinný úsmev. Možno mi dokáže pomôcť...
           „Ako ste vedeli to o tom hlade?“ opraví Sophie svoju otázku.
           „Lebo to isté prežívam aj ja...“ povie chlap a usmeje sa. Bol by to celkom vľúdny úsmev, ak by mu pritom nešlo len o to, aby ukázal svoj chrup. Pripomína skôr chrup dravca, ako obyčajného človeka. Všetky zuby sú priezračnejšie, akoby boli tenšie a na spodku sú ostré. Tesáky sú zašpicatené.
           „Je to nejaká infekcia?“
           „Infekcia? Nie, je to dar!“ zvýskne víťazoslávne a žmurkne na ňu. Sophie sa len zamračí.
           „Dar? Mám chuť zabíjať, a vy mi tvrdíte, že je to dar?! Nebuďte smiešny!“
           „Ale no tak, pani, uvažujte,“ stále sa usmieva a poklepká si ukazovákom nad uchom, „veď ste toho toľko dostala! Ste nezraniteľná! Máte citlivé zmysly! Získala ste rýchlosť a silu! A to najzábavnejšie! Nie ste odkázaná na tak drahý hlad a smäd! Proste, zabijete nejakého homeless-chlapíka a pomôžete ako sebe, tak aj svojmu okoliu. Tadá!“
           „Ste nechutný...“ zamrmle Sophie a otočí hlavu k okienku. Už dávno sa svet pod ňou skryl pod perinu mrakov.
           No ten chlap sa asi až tak nemýli... Rýchlosť? Sila? To som nejako nestihla vnímať... Ale to že som nezraniteľná... Áno... Tá rana na ruke. A prežila som aj „zrážku“ s kamiónom... Možno... Som aj nesmrteľná. Možno aj keby mi niekto odtrhol hlavu, narastie nová... Kto vie... Nie som doktorka, ale príde mi to nereálne. Ale ... v poslednom čase sa stali reálnymi všetky veci, ktoré som kedy videla len vo filmoch. Ale čo som vlastne zač? Upír? Celkom sa podobám na tie zvláštne tvory z filmov a seriálov, ktoré v poslednej dobe celkom bodujú. No roztomilosť alebo tu dávku sex-appealu som akosi nezískala. Som len netvor prahnúci po... počkať. Ja netúžim po krvi. Nie... Je to niečo iné, čo ma tak veľmi láka ku koristi. Tá mačka... Všade bolo veľa krvi. Nešlo mi o ňu. Tak o čo? O mozog? Tie predsa žerú zombie. No... keď sa to tak vezme, aj ním môžem byť. Ale to by som asi nebola tak vitálna. Sophie si priloží k hrudi ruku a chvíľu čaká. Dalo sa čakať. Žiaden pulz. Som viac menej mŕtva. Potom priloží ukazovák na chladné sklo okienka. Okno sa zarosilo. Dokonalo tam ostal odtlačok prsta. Mám teplú pokožku.
           Zrazu sa Sophie rýchlo vytočí k mužovi a chytí ho za ukazovák na pravej ruke, ktorú má len tak voľne položenú na kolene. Vykrúti ho tak, že sa ozve nepríjemné prasknutie kostičky a tá prereže kožu prsta.
           „Áu!“ zasyčí chlap, akoby iba zakopol o prah a vražedne pozrie na Sophie. „O čo vám sakra ide?“
           Sophie mlčí, len fascinovane hľadí na ruku. Pritiahne si ju takmer k nosu a sleduje prúd krvi. Pomaly vsunie kostičku do prsta a čaká, kým sa koža zrastie.
           „Bolelo to?“ opýta sa nakoniec.
           „Žartujete? Zlomila ste mi prst!“ zavrčí chlap a vytrhne prst zo Sophiinej ruky. Skontroluje si ho, a keď sa uistí, že je ako nový, nechápavo pozrie na bláznivú brunetku.
           „Ako to, že nám nepumpuje srdce a predsa len nám tečie krv? Naše telo nie je chladné a všetko funguje ako predtým, ba aj lepšie... Nerozumiem tomu.“
           „Hm... Zázrak?“ zasmeje sa chlap a poškrabe sa na krku. „Mimochodom, som Phil.“ Podá jej ruku.
           Sophie sa zatvári trochu prekvapene a potom stiskne Philovu ruku. „Sophie.“
           „Obaja máme v mene phi,“ zachechce sa Phil a potom skloní hlavu. Sophie len nadvihne pravé obočie. „No fajn, to nebol dobrý vtip.“
           Sophie sa zasmeje a pokrúti hlavou, premeria si tmavohnedého chlapíka. „Ste z Austrálie?“
           „Nie, z Ameriky, no mal som teraz nejakú prácu v Canberre,“ odpovie jej pohotovo a urovná si golier na obleku.
           „Z Ameriky? A cestujete do Európy?“
           „No... hľadám niekoho a podľa posledných informácii je v Španielsku.“
           „Aha...“ kývne hlavou Sophie a zapozerá sa do Philových očí. „Ako sa dostal... No ''obdarený'' chlap k práci v Austrálii?“ opýta sa trošku potichšie Sophie.
           „Ja som svoj život nikdy nezmenil. Som obchoďák, pracujem pre istú firmu v New Yorku. Dávno pred tým, ako ma niekto „premenil“, som sa venoval týmto veciam... Ako... Tomu čo sme my dvaja.“
           „A čo presne sme?“
           „No veď... Ako ste povedala. Obdarení,“ žmurkne na Sophie.
           „Toto nie je dar, pane... Teda Phil. Za toto nesmieme byť radi. Je to prekliatie. Ono si to raz vyžiada svoju daň!“ zvýši trochu hlas Sophie a zvraští čelo.
           „Ale kľud, Sophie, nestresuj, fajn? Užívaj si život taký, aký je, a buď mu vďačná.“
           „Ale, nehovor mi tu, ako mám žiť, ty na to právo nemáš! Ty, čo si nadšený z toho, že môžeš vraždiť! Si... Netvor. Áno, netvor!“ Sophie sčervenie v tvári a na čele jej vyskočí žila. Nahnevane sa postaví zo sedadla, nohami vrazí do Philovych nôh, aby cez ne mohla prejsť. Phil ju chytí za ruku, aby ju zastavil.
           „A o čo väčší netvor som, než ty?“ spýta sa temne tichým hlasom, jemne podráždeným. Sophie vytrhne ruku z jeho a rýchlymi krokmi prejde cez chodbičku, kým nezmizne kdesi na toaletách. „Náladová to osôbka,“ zachechce sa sám pre seba...

      Stáhnout jako PDF
      Názory a komentáře ( 0 /0 )

      [ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

      NickZnámka
      Kanyapi1


      DrD je registrovaný produkt firmy Altar. Copyright © 2005-2019 DarkAge Team
      Přepnout na mobilní verzi webu.
      Vytištěno ze serveru DarkAge (www.darkage.cz).