Duší celkem: 1065
Přítomných duší: 7
V krčmách: 4

      Knihovna

      Krásná literatura

      Hra
      Rohi & Kahuna

      15. dubna 2011

       
           Zhnusene som vytiahol nohu z neidentifikovateľnej zelenej hmoty, ktorá sa lenivo prevaľovala v popraskanom kanále. S odporom som si obtrel o zem podrážku bagandže, za ktorou sa ako sople ťahala šnúra slizu. Len maske som mohol ďakovať za to, že nič necítim. Taktiež by som sa nehádal, že to svinstvo nie je rádioaktívne.
           „Na mňa nepozeraj, skrátiť si to tadiaľto nebol môj nápad,“ ozval sa Rob a aj vo vysielačkou skreslenom hlase bolo zreteľne počuť potláčaný smiech. Pete, náš domorodý sprievodca len čosi zašomral po španielsky či portugalsky, alebo akou rečou to hovorí, a ospravedlňujúco pokrčil ramenami. Pravdupovediac, ani mne sa nechcelo zostávať v tej továrni, najmä potom, čo asi pred týždňom zmizol zvyšok našej dvadsaťčlennej sedemnástej ženijnej jednotky na až príliš podobnom mieste, kým sme my boli na obhliadke.
           Chcel som mu niečo odseknúť, no odrazu sa ozvala ohlušujúca rana nasledovaná odporne vysokým uši drásajúcim zvukom, ktorý nás takmer zrazil na zem. Na oblohe sa zjavila ohnivá čiara, podozrivo sa blížiaca k nám.
           „Bežte!“ zreval som do rádia a rozbehol som sa k malému zásobníku. Už po pár krokoch ma zdvihla tlaková vlna. Okolo hlavy mi zavyli kusy betónu a horiaceho kovu. Vzápätí prilba môjho exoskeletu prerazila stenu nádrže. Pancierovaná, chladne som usúdil a zamyslel sa nad tým, ako to, že mám ešte hlavu. Aj napriek hrubej vrstve kompozitných ochranných materiálov ucíti, ako sa mi priškvarujú chlpy na nohách. Akýmsi šiestym zmyslom som vytušil čosi veľké, ako sa prehnalo len kúsok napravo a o pár milisekúnd ďalšia vlna odmrštila celý obrovský kovový valec nabok. Aj so mnou, tento krát už úplne vo vnútri.
           Našťastie bol plný tých starých známych sopľovitých sračiek, inak by som sa umlátil ako škrečok, kým sa konečne nádrž zastavila o asi tretiu železobetónovú stenu.
      „Našťastie...“ zodvihol som nad chvejúcu sa hladinu oslizenú ruku. Zachytil som sa o okraj diery utvorenej mojou hlavou a trocha som ju za nespokojného vrnenia exoskeletových posilovačov rozšíril. Ešte som zachytil remeň pušky a vytiahol som sa von. Len čo som vstal, na natavenom plášti mi podkĺzla ľavá noha a dolu som sa dostal expresne.
      Svoj zahnusený vzhľad som ale odsunul až na druhé miesto. Zrak sa mi zastavil na veci, ktorá toto malé ranné rozptýlenie spôsobila.

           Dymiace kúsky rakety sa povaľovali všade okolo, ale najpodstatnejšia časť trčala z krátera na konci pristávacej dráhy zručného pilota. Skutočne naštvaný som vykročil k rakete. Nebolo sa čomu čudovať, Pete to bez vybavenia našej kvality prežiť nemohol a tam, kde si naposledy pamätám Roba, bola dlhá brázda končiaca obzvlášť veľkým kusom chvostovej časti.
           Po pokrivenom trupe kabíny som sa vyšplhal až k poklopu. Ozvalo sa zasyčanie a ocitol som sa tvárou v tvár dokonale rovnakej prilbe, akú nosila aj naša jednotka. Zhodovala sa vlastne celá výstroj, až na to, že na hrudi tohto chlapíka svietila namiesto dvojkríža na trojvrší a dvanástich hviezd ruská trikolóra. A nekvapkal z neho zelený sopeľ.
           V rádiu sa ozvalo zapraskanie.
      „New York?“ spýtal sa ma hrubý hlas so silným východoslovanským prízvukom. Bol som len rád, že som mal vypnutý mikrofón, pretože som dostal taký záchvat hysterického smiechu, že som skoro spadol dolu.
           „Pár tisíc kilometrov severozápadne,“ odvetil som po anglicky, keď som sa upokojil.
      Že mi to chvíľu trvalo, pozeral na mňa s nedôverou, ktorú som videl aj cez nepriehľadný štít.
      Mohutný Rus sa po chvíli pomaly vysúkal z úzkeho prielezu a pomohol z vraku vystúpiť oveľa menšiemu skafandru. Taktiež Rus. Ruska, opravil som sa, keď som si všimol upravený výstroj.
      Ten prvý ku mne natiahol pravicu. Posunok som nenapodobnil a veľavýznamne som z tej svojej striasal posledné zvyšky svinstva, ktoré sa ešte na oficiálne vysoko nepriľnavom povrchu ešte držali.
           „Sergej,“ stiahol ruku späť, trochu zneistený. „Jekaterina,“ ukázal na svoju spoločníčku.
      „Nič si z toho nerobte, my sme pristáli v Riu,“ pokýval som chápavo hlavou a obtrel z hlavne svojej zbrane sliz.

      ***

           Konečne sme sa dostali na dohľad prvých mrakodrapov, ktorých vyštrbené trosky trčali k nebu ako polámané zuby.
      „Tak, konečne uvidíme, či je to pravda,“ ukázal som na Sochu Slobody. O hlavu prišla, ruka s pochodňou ale ešte zostala.
           Za ňou na oblohu kreslili pôsobivé divadlo trosky akejsi lode, čej, to som sa neodvažoval hádať, chvíľami už nebolo ani jasné, kto proti komu bojuje. Kde tu sa zablyslo tak jasne, že sme to na jasnej oblohe videli aj na poludnie. To, že na obežnej dráhe či Marse neprežijeme dlho bolo jasné od začiatku, teda tí rozumnejší sa pod všemožnými zámienkami snažili dostať na Zem. Lenže otázka, čo teraz tu.

      ***

           V malom prístave bolo ticho. Primanévroval som s malým člnom k betónovému mólu a Sergej hodil slučku na masívny kovový stĺpik.
      Keď sme preskočili na breh, ticho bolo ešte tiesnivejšie. Nikde ani pohyb.
      Ukázal som Rusovi, nech mi sleduje ľavú stranu a Kati, nech sa drží kúsok za nami a kryje nás od chrbta. Stále nič.
           Takto sme prešli až k Central Parku, nikde ani špinavá krysa, a to som v tejto oblasti očakával pomerne peklo.
      Sergej mi poklepal na rameno a ukázal na vstup do metra. Pokýva som hlavou. Ak budú niekde ľudia, tak v podzemí.

      XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
      Závěr
      XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX

           Pod traktorovým vzorom podrážok praskal droliaci sa betón a kúsky skla z porozbíjaných reklamných pútačov. Naše kroky sa zastavili už po pár metroch, cestu nám prehradili mohutné bloky ocele, hermetické uzávery, ktoré oddelili metro od okolitého sveta. Najväčší kryt civilnej obrany široko ďaleko. Lúč baterky zo tmy vytiahol pozostatky pri uzávere.
            V zdrapoch oblečené mumifikované ostatky, ležali v kaluži olejnatých telesných tekutín, ktoré časom zvoskovateli a k betónu natrvalo prilepili páchnuce handry.
            "Stranno," ozvala sa Jekaterina a čupla si na okraji kaluže, špičkami prstov sa oprela o posledné centimetre suchého betónu a natiahla tvár za matným štítom prilby. V šere sa čierny polarizovaný plast zosvetlil a tak bolo možné pod tmavým sklom zahliadnuť jej oči. Pozrel som na Sergeja, ktorý rýchlo preložil, čo povedala: "Zvláštne."
            Naklonil som sa bližšie, aby som si mŕtvolu sám prehliadol, pýtať sa by bolo zbytočné, aj keby ma Sergej pochopil, jeho lámaným jazykom by úplne unikla pointa. Trvalo mi, kým som našiel to, čo považovala mlčanlivá Ruska za zaujímavé. Na mŕtvole nebolo nič navyše, naopak, chýbalo tam niečo a to boli stopy po krysách, psoch, alebo akomkoľvek zranení. Mŕtvy mal na sebe kombinézu s americkým orlom, ktorý v pazúroch zvieral planétu Zem. Modrozelená sféra však bola oproti súčasnosti nedôveryhodným modelom. Stačilo dvihnúť hlavu k východu, kde bolo vidieť troskami orámované červené oblaky popola a dymu priviateho ranným vetrom zo Stredozápadu.
            S obavami som vytiahol multimeter a na displeji nastavoval dozimeter. Avšak po pár sekundách merania na mňa len optimisticky pomrkávali zelené hodnoty, Rus spravil to isté, s rovnakým výsledkom. Čo by donútilo krysy nechať tu taký kus mäsa?
            Zatiaľ čo som spolu so Sergejom dumal nad týmto javom Jekaterina sa bez okolkov postavila a prekročila mŕtveho. Prstami prechádzala po hermetickej uzávere, až objavila malú skrinku vsadenú za oceľovým krytom hlboko v betónovej stene. Rýchlo sa sklonila a prevrátila mŕtvolu, až zahrkotali kúsky spráchnivených tkanív. V rukách zvierala kľúč od uzávery.
            "Da!" vytrhla kľúč z prstov (a pár na kľúči ostalo) a zasunula ho do zdierky v krabičke, ktorá prekvapivo ožila a rozblikali sa svetlá nad našimi hlavami. Prekvapene som spolu so Sergejom uskočil, keď sa ozval rev a škripot odsúvanej zábrany. Toľko k nášmu tichému vstupu.

      ***

            Lúče bateriek prepátravali prázdne nástupište. Nikde nebolo ani smietko nečistoty, len hrubá vrstva prachu, ktorá tlmila naše kroky a víril sa za našimi stupajami. Lúč dopadol na zavretý novinový stánok. Lavičky a nakoniec úzke dvere nachádzajúce sa pri jednom z tunelov smerujúcich hlboko do siete tunelov. Jekaterina bola od momentu vstupu ako na ihlách. Prestupovala z nohy na nohu, nervózne jastrila do tmy očami teraz za už dokonale priehľadným štítom prilby. Jej zelené oči sa prepaľovali tmou ako lasery obranných veží MarsCity ... to som ale veršotepec, čo? Moje myšlienkové pochody blúdili, zatiaľ čo som lúčom baterky prepátraval nemenné vybavenie tunelov. Okrem starých novín, plechovky nedopitej koly (prežrala sa cez alumínium a plast až na lavičku, a cez ňu až na kameň) a pár ohorkov však bolo nástupište čisté.
            Skúsili sme šťastie v technických miestnostiach, blúdili tunelmi, cez šachty, spojky, stúpačky, schodištia, no buď sme narazili na uzamknuté uzávery, alebo opäť len ničotu. Avšak Jekaterina poukázala na niečo, čo mi uniklo. Síce to trvalo skoro desať minút, než mi zdelila cez Sergeja meritum veci, no potom mi to prišlo úplne zjavné.
            Boli tu dve uzávery, jedny modré, ktoré oddeľovali metro od mesta, a žlté s priečnym čiernym pruhovaným, ktoré akoby oddeľovali nejakú vnútornú časť metra od vonkajšej. Po dvanástich hodinách sme sa zhodli na tom, že sa nachádzame v niečom ako nárazníkovom pásme a cieľom sa stalo preniknúť za nepreniknuteľné žlté zábrany. Sergej pripravoval výbušniny, Jekaterina sa snažila zlomiť malé tvrdohlavé počítače zámkov. Čo sa tu deje? New York bol niečo ako Smaragdové Mesto. Nepolapiteľné, neopísateľné. Každý o ňom hovoril niečo iné.
            Pre niekoho to bolo posledné fungujúce mesto, pre niekoho pekelná diera. Ale každý, kto bol zosadený z kozmu mal jasný smer: New York. Mesto obklopené vysokými vežami, ktoré odklonili každú navigáciu, dalo sa doň dostať len po mori, keďže pustina okolo neho bola prešpikovaná pascami. Teraz som tu. V ľudoprázdnych troskách s dvomi Rusmi a jednou mŕtvolou ... z pochmúrnych myšlienok ma vytrhlo hladké vrnenie otvárajúcej sa prepážky:

      Odpoveď sa nachádzala na dosah.

            Len ďalšie chodby a tunely, tentokrát sa nám však do cesty postavili prvé "živé" veci. Automatické stroje, rôznych tvarov a veľkostí čistili a udržiavali vnútornú sieť, ignorovali nás, zatiaľ čo neúnavne leštili kamenné dlaždice nástupíšť a meter po metri odstraňovali prach a špinu z tunelov.
            "Rozumiete tomu?" opýtal som sa dvojice, lenže tí ledva rozumeli mne, takže sme len obchádzali majáčikmi opatrené stroje a ponárali sa spleti chodieb, ktorá už nebola dostupná bežným obyvateľom mesta. Schodisko, servisná spojka, šachta so starým výťahom a dvoje pancierových dverí nás doviedli do akejsi rozľahlej sály, ktorá tonula v tme. Len niekde uprostred sa nachádzal slabý kužeľ svetla osvetľujúci konzolu.
            Kráčali sme pomedzi temné obrysy pultov s vrčiacimi obrazovkami a ticho hučiacimi diskami. Ako prvý som sa dotkol osvetlených kláves. Ja, Sergej aj Jekaterina sme fascinovane sledovali rozsvecujúce sa ortuťové lampy, ktoré premenili podzemný jaskynný dóm v krásne osvetlenú sálu lemovanú počítačmi a prázdnymi, prachom prikrytými stoličkami. Nástenné monitory sa rozžiarili a objavili sa na nich mapy. Oblohy aj zeme.
            "To vy .. vyze ... JE ako Nórad," zatiahol Rus prekvapene, odkazujúc na jeden z najväčších bunkrov americkej vlády pre prípad globálnej termonukleárnej prestrelky.
            "Hej ... ale čo robí pod New Yorkom?" nahodil som a sledoval bodky kĺzajúce po mapách, nové a nové opúšťali továrne na mesiaci a orbite, aby zhasínali spolu s inými, v rôznofarebnej zmeti vzbúrených diagramov a značiek.
            Mohutné zablikanie okolo stovky značiek a biely rozširujúci sa oblúk zaznamenal smrť tisícky pilotov a námorníkov tam na orbite. ďalšie zablikanie a desiatka životov vyhasla niekde na predmestí Paríža. Blik. Smrť. Blik. Smrť. Blik. Smrť. Na tabuli naskakovali štatistické údaje a čísla:

      459. cyklus:
      Modrý: 42
      Červený: 39

            "Takže toto je to tajomstvo? Hra?" zistenie ma nezasiahlo tak silno, ako som predpokladal. Len som si prstami prešiel po prilbe, po mieste, pod ktorým sa skrýval čiarový kód vytetovaný na pokožke hlavy, môj kód z liahne. Naše strnulé myšlienky prerušil zvukový tón a ja som pocítil vnútorné chvenie.
            "Cyklus číslo štyristošesťdesiat zahájený," čísla na tabuli sa vynulovali a opäť naskakovali.
            "Je to tak ... je to len ... hra," ozvala sa z ničoho nič Jekaterina, hovorila plynulou angličtinou "nič iné, slúži to k posilňovaniu ekonomickej sily. Zem nemá zmysel. Myslíte si, že to boli Vaše spomienky na Mars? Nikdy ste tam neboli ... všetci ste z orbitálnych liahní ... Červený verzus Modrý ... prepáč Sergej, ale poslali ma,a by som na teba dávala pozor, zistil si toho príliš veľa," s týmito slovami sa naňho smutne pozrela a následne Sergej padol mŕtvy k zemi, bez zjavnej príčiny. Jej zelené oči sa otočili ku mne.
            "Je to moja chyba, že som Vás nechala zájsť tak ďaleko, dúfala som, že Vás to prejde, toto miesto je príliš dôležité ... popravde, nechala som Vás zájsť sem aj preto lebo som bola zvedavá ako vyzerá nervové centrum najväčšieho klamstva na svete."
            Bodky pohasínali a opäť sa rozsvecovali, ľudské životy mizli a nové sa vynárali. Pocítil som trpkú bolesť v hlave a Jekaterina sa na mňa uprene dívala. Bolo to, akoby som sa ponoril príliš hlboko do vody, v ušiach mi zapraskalo a pocítil tlak niekde za očami.
            Sálou sa ozval výstrel a Jekaterina sa prekvapene pozrela na svoju hruď, kde jej presne ponad hrudným štítom vytekala z dierky po zásahu krv. "Čo?" zamumlala prekvapene a potom padla na pult s monitormi, ktoré výhražne zapípali.
            Držal som sa za hlavu a dovliekol som sa k hlavnému pultu, zviezol som sa zaň a strhol si masku, vzduch bez filtrov chutil hrdzavo ... unavene som si prehliadol obrazovky a tlačidlá na pulte ... všetko krásne pripravené. Prechádzal som tlačítko po tlačítku. Bezmocnosť sa mi vlievala do žíl .. Nechceli zničiť Mars .. tak bojovali na Zemi. Hra. Odhodil som pušku na zem a pohľadom zavadil o malý plastový kryt. Pod ním bola zámka a kľúč. S námahou som prečítal archaické, skoro zotreté sa písmo:

      Núdzové vypnutie.

            Bez Váhania som rozbil kryt, kľúč zasunul do zámky a otočil ním. Bodky na monitoroch zablikali. Modré a červené. Všetky sa rozblikali a zmenili sa na zelené. Číslo s ôsmymi ciframi označujúce mŕtvych sa zastavilo.
            Semafor nad hlavnou obrazovkou prešiel z červenej do žltej, následne do zelenej, bodky sa rozdelili do dvoch prúdov, ako sa vracali na základne.

      ***

            Nikto nevie ako a prečo sa vojna skončila. Potom čo sa vojenské jednotky, celé flotily krížnikov v kozme aj na mori vrátili do prístavov, potom čo divízie opustili územia nikoho zničené vojnou ... Nik nevie ako sa to skončilo. Posledný akt vojny bolo totálne zničenie New Yorku. Atómový hríb sa vypol ponad Hudson Bay. Červený boli presvedčení, že to bolo zničenie Modrého mesta, čo donútilo Modrých kapitulovať. Modrý si mysleli presne to isté, ale s tým rozdielom, že New York patril Červeným.

            Na Marse sa nič nezmenilo, obrovské mestá boli aj naďalej zahalené oblakmi jedovatých plynov, ktoré zabili všetkých, čo boli strojcami vojny na Zemi a dúfali, že tak uniknú pred Chaosom.

            Vojna, vojna sa nikdy nezmení.

      Stáhnout jako PDF
      Názory a komentáře ( 0 /10 )

      [ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

      NickZnámka
      Atia1
      Bakhita1
      Evangeline1
      Guner2
      Hella1
      Khargarwargonsu1
      Konila2
      Nonsence2
      Teatria1
      Vraashar1
      Zarabeth1


      DrD je registrovaný produkt firmy Altar. Copyright © 2005-2019 DarkAge Team
      Přepnout na mobilní verzi webu.
      Vytištěno ze serveru DarkAge (www.darkage.cz).