Duší celkem: 1065
Přítomných duší: 10
V krčmách: 7

      Knihovna

      Krásná literatura

      Dárek pro Kahunu
      Evangeline

      22. prosince 2011

       
      Namrzene sa plahočila snehom, ktorý pokrýval ešte ani nie pred týždňom celkom jasne viditeľnú lesnú cestičku. Hrubými, kožušinou zateplenými čižmami odkopávala tú vlhkú, lepkavú, bielu masu z dosahu. Po hodine cesty sa už ani neobťažovala opatrne našľapovať, aby jej nezatieklo pod nohavice. Stalo sa tak, akokoľvek sa snažila. Nemala rada zimu. Doslova ju neznášala pre všadeprítomný vlhký mráz, ktorý sa jej dostával až kamsi do kostí. Neznášala, keď sa jej minuli zásoby a po týždni strávenom v teple svojej pohodlnej, vykúrenej nory bola donútená vyhrabať svoj najteplejší odev, batoh a so škvŕkajúcim žalúdkom sa vydať na takmer dvoj hodinovú cestu k najbližšej dedine. Inokedy by si bola aspoň niečo ulovila – králika, či dvoch, no teraz... Správne, teraz bola zima. A pre zásoby za ňu nikto nepôjde. Nemá kto.

      „Čerti aby to...“ mrmlalo si ryšavé dievča zabalené do niekoľkých vrstiev kožušín s látkou pred ústami, cez ktorú aj tak v malých chuchvalcoch stúpal jej dych k šedastej oblohe. Odkopla ďalší závej a zodvihla hlavu. Dym, ktorý prvý raz zbadala pred hodnou chvíľou, sa jej konečne nezdal taký vzdialený. Dokonca dokázala v predtým jednoliatom stĺpci šedej rozoznať samostatné stužky patriace jednotlivým domom. Až ju zahrialo pri srdci a zároveň striaslo z predstavy toho, ako bude musieť zjednávať tovar a ako sa bude musieť s nákladom teperiť naspäť do lesa, domov. Pokrútila však hlavou. Zvládne to. Zrýchlila tempo . Za ňou sa namiesto pravidelných rozviatych stôp začala tvoriť jedna dlhá stopa. Na perách pod šatkou sa jej konečne zjavil spokojný úsmev v očakávaní teplého jedla.

      Ešte však ani neprišla na vyšliapanú hradskú vedúcu k usadlosti, keď zbadala, že niečo nie je v poriadku. Nevedela však prísť na to, čo sa deje, a tak len spomalila a zbystrila pozornosť. Už jej neprekážal ani bodajúci mráz, teraz ju trápila myšlienka na to, že v dedine sa stalo niečo, kvôli čomu nedostane svoju pravidelnú dávku obživy. V ruke zovrela remeň batohu plného kožušín, ktoré zvykla vymieňať za veci, ktoré potrebovala.

      Ostražitou chôdzou prešla pár tichých minút, počas ktorých sa jej konečne rozjasnilo. To, čo sa jej na dedine nepozdávalo, bol strom, ktorý sa týčil nad učupenými tehlovými a slamenými strechami . Nikdy tam nijaký nestál, aspoň čo si pamätala. Zmätene pridala do kroku a to, čo videla a počula, sa čoraz viac nepozdávalo jej zmätenej mysli. Najprv začula, ako dedinčania spievajú. Bola to neznáma, avšak pokojná a krásna melódia a hoci slová nezachytila, vedela, že pieseň je o niečom pokojnom a prívetivom. Nikdy ešte nevidela, aby sa títo ľudia správali podobne. Na druhej strane, ona k nim cez zimu zatiaľ tak často nechodievala. Vlastne k nim nechodievala takmer vôbec. Nemali sa príliš v láske.

      Podišla k prvým domom a ostala stáť. Nič jej nedávalo zmysel. Ľudia chodili k stromu a od neho, vždy na ňom zanechali niečo chutné, alebo niečo, čo sami vyrobili. Celkom dobrovoľne. Títo ľudia, ktorí sa s ňou handrkovali o každý jeden plát vzácneho včelieho medu ho teraz bez najmenších problémov zavesili na statnú jedľu. Pritom sa usmievali a starci, ktorí by sa normálne nezohli po džbán medoviny bez pomoci, dvíhali deti a pomáhali im zavesovať ich výtvory, smiali sa a spievali...
      Privandrovalkyni sa každým jedným zaveseným kúskom rozšírili oči a jej žalúdok jej kázal, aby niečo robila. No nemohla.
      Počúvala pieseň o bohu slnka, ktorý v tento deň síce strácal svoju moc, no na jeho miesto mal nastúpiť ďalší. Dedinčania zladenými hlasmi prosili o dobrú úrodu, ďakovali za čas so svojimi blízkymi, vítali a prísľubmi pohostenia vábili každého tuláka, ktorý sa objavil v okolí ich obydlí. Jej nohy sa samy od seba pohli a pridali do kruhu tancujúcich a spievajúcich ľudí. Nemohla si pomôcť. Bolo to magické.
      Ľudia, ktorí ju z jej krátkych návštev poznali, jej namiesto nevraživého, nedôverčivého pohľadu venovali celkom priateľský pozdrav a ďalej sa zaoberali veselením, ktoré – ako sa spievalo v piesni – malo trvať do západu slnka a potom ešte pár dní. Takýto prísľub si nemohla nechať ujsť. Nerozumela, prečo sa doteraz počas týchto sviatkov vyvarovala ľudských obydlí. Myslela si, že ich odmietnutie v tento čas ju zaženie do lesa rýchlejšie, než inokedy? Asi áno...

      V kruhu sa točila s deťmi, ktoré sa jej niekedy stránili a teraz jej pokojne podali svoje malé dlane. Telom aj dušou sa jej rozlievalo príjemné teplo. Niektoré z deciek sa dokonca odvážilo vyškrabať sa po jej batohu a sadnúť si jej na plecia, aby videlo, ako sa bude jedlička so západom slnka páliť.
      Tanec ustal, no spev a žiadosti dedinčanov stále zneli okolím. Jeden muž pristúpil k jedli s pochodňou. Konáre sa aj napriek vlhkému počasiu ihneď chytili. Dedinčania zajasali a ryšaňa s nimi. Dieťa, ktoré sa jej usadilo na pleciach zvýsklo, rozhodilo rukami a stratilo rovnováhu. Obaja spadli do závoja snehu, ktorý sa kopil pri stene jednej z chatrčí. Napriek tomu, že jej sneh zaliezol až za golier, dievča sa začalo smiať. Prevalilo sa na bok a zahádzalo chlapča, ktoré ju so sebou stiahlo na zem snehom. To jej s radostným výskotom utieklo a schovalo sa k matke. Dievča sa začalo zbierať na nohy, keď mu ktosi podal ruku. Ryšaňa prekvapene zdvihla hlavu.

      „Poď, hostina už začína,“ povedal jej neznámy, tmavovlasý muž s úsmevom na od mrazu červenej tvári. Ešte stále zadýchaná jeho ruku po chvíli váhania prijala, nechala sa postaviť na nohy a vziať si ťažký batoh z pliec. Muž jej dokonca ponúkol rameno, do ktorého sa - po tom, čo si ho premerala neveriacim pohľadom - spokojne zavesila. Čo tam v tento deň po všetkom a po všetkých...

      Naokolo videla rozžiarené tváre mladých, starých, detí, či žien. Nikto z nich ju odtiaľ nevyháňal s vidlami v rukách, dokonca sa po dlhom čase cítila... vítaná. Možno to aj po sviatkoch ostane tak, ako to je teraz. Možno ľudia nie sú zlí, pomyslela si s úsmevom na omrznutých perách, hoci vedela, že to bude chcieť ešte veľa presviedčania. Alebo pečienku, podelil sa s ňou o svoj názor jej cestou vyhladovaný žalúdok, len čo jej oči zablúdili k preplnenému stolu...

      Stáhnout jako PDF
      Názory a komentáře ( 0 /8 )

      [ ZNÁMKY ] | [ ZPĚT ]

      NickZnámka
      Aglar1
      AnetaRose1
      Lucy1
      Night.Mare1
      Perun.hromovladce2
      Rohi1
      Townie1
      Trym1
      Ursa_Minor1


      DrD je registrovaný produkt firmy Altar. Copyright © 2005-2019 DarkAge Team
      Přepnout na mobilní verzi webu.
      Vytištěno ze serveru DarkAge (www.darkage.cz).